Let červeno-čírnym nebem

Autor: Baška Chrenková | 29.7.2011 o 11:16 | Karma článku: 13,84 | Prečítané:  4122x

Nádych. Výdych. Nádych. S ľahkosťou sledujem jemný pohyb pľúc, prirodzený ako život, v ktorom existujem. V ktorom mám priateľov. Záujmy. Prácu. Lásku. Ľudí a veci bez ktorých by som si svoje bytie nevedela predstaviť. A možno ani oni bezo mňa. Ale len do toho momentu, kým ďalší výdych je len márne želanie tvojej duše opúšťajúcej telo.

 

Priateľov. Rodinu. Prázdnymi krokmi kráčaš ďalej po svojej ceste, sledujúc dôverne známy pohľad tvojej čiernovlásky, ktorý je tentokrát prázdny. Pretože slzy už nestačia. Vidíš už len prázdno. Márne hľadiac s modlitbou na perách sleduje tvoje nehybné telo. Štvorica tých, ktorí nejedenkrát dvíhali práve toto telo, keď po piatku nespolupracovalo. Nemá prosba zrkadliaca sa v očiach: „Kamarát, vstaň!". A dvojica tých, ktorí sa so svojím synom večer lúčili. Ktorým sa prázdnota šíri do každého kúska zvráskaveného tela. Ktorým miesto krvi, koluje v žilách smútok. Stratený zmysel života. Bolesť, ktorá bodá s každým pohľadom a úderom srdca. S každým želaním „úprimnú sústrasť". Slová nenahradia prvý plač dieťaťa. Prvé slová. Prvý deň v škole. Detstvo. Prvé hádky. A pomyselnú dospelosť. Bol slobodný. S ich láskou a podporou. A teraz nemo kráča dúfajúc, že sa prebudí a znovu ich objíme. Zacíti teplo ľudského tela. Nadýchne sa.

Ale stále len sleduje nemé trpiace tváre ľudí, ktorých stretával. A teraz jeho rozorvané vnútro hľadá nádej. Kiežby všetko bolo sen. Slzy nebudú stekať po tvári. V hrudi nebude ostro pichať prázdnota. A nádej podá pomocnú ruku.

Teraz je však všetko iné. Už nikdy neobjíme. Nepozdraví. Nepovzbudí. Neomotá si červeno-čierny šál okolo krku a nepôjde na pivo. Nezavolá a ani nenapíše. Prázdno budeme hľadieť na jeho fotku. S bolesťou v srdci spomínať na jeho slová a skutky. Priamy zásah cez celý náš život. Bezducho zapálime sviečku a položíme kvet. Cítiť len bezmyšlienkovitý smútok nad hlavami všetkých tých, ktorých poznal a ktorí ho mali radi. Tých, v ktorých naveky ostane v srdci ryha a v spomienkach úsmev.

Bol jedným z nás. Je stále súčasťou. A navždy bude Bílim Andelom.

PS: Nie je podstatné či patril medzi ultrafans, alebo hooligans, či bol červeno-čírny alebo bielo-modrý, či ste ho poznali alebo nie. Bol to človek. Priateľ. Syn. Bol jedným z tých, ktorí doplatili na vlastnú nepozornosť. Teraz najviac trpia najviac tí, čo najviac milovali. Verte mi, nie je čo závidieť, a ani na čo nadávať (ani na alkohol - veď sme Slováci - všetci, bez rozdielu). Tragédia je chyba, na ktorej by sme sa mali učiť a nie sa rozhorčovať prečo. Stalo sa. A teraz to bolí.

 

Odpočívaj v pokoji...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Koľko vzdelaných a talentovaných ľudí si môže Slovensko odpáliť?

Neútočme na seba, nepoužívajme slovník, ktorý nás vracia do obdobia mečiarovského gádžovstva, povinnosťou politikov je krajinu kultivovať.

PRIMÁR

Prečo by ste nemali ísť spať nahnevaní

Vedci objavili spôsob, ako sa lepšie vyrovnať so zlými spomienkami.


Už ste čítali?