Priateľov. Rodinu. Prázdnymi krokmi kráčaš ďalej po svojej ceste, sledujúc dôverne známy pohľad tvojej čiernovlásky, ktorý je tentokrát prázdny. Pretože slzy už nestačia. Vidíš už len prázdno. Márne hľadiac s modlitbou na perách sleduje tvoje nehybné telo. Štvorica tých, ktorí nejedenkrát dvíhali práve toto telo, keď po piatku nespolupracovalo. Nemá prosba zrkadliaca sa v očiach: „Kamarát, vstaň!". A dvojica tých, ktorí sa so svojím synom večer lúčili. Ktorým sa prázdnota šíri do každého kúska zvráskaveného tela. Ktorým miesto krvi, koluje v žilách smútok. Stratený zmysel života. Bolesť, ktorá bodá s každým pohľadom a úderom srdca. S každým želaním „úprimnú sústrasť". Slová nenahradia prvý plač dieťaťa. Prvé slová. Prvý deň v škole. Detstvo. Prvé hádky. A pomyselnú dospelosť. Bol slobodný. S ich láskou a podporou. A teraz nemo kráča dúfajúc, že sa prebudí a znovu ich objíme. Zacíti teplo ľudského tela. Nadýchne sa.
Ale stále len sleduje nemé trpiace tváre ľudí, ktorých stretával. A teraz jeho rozorvané vnútro hľadá nádej. Kiežby všetko bolo sen. Slzy nebudú stekať po tvári. V hrudi nebude ostro pichať prázdnota. A nádej podá pomocnú ruku.
Teraz je však všetko iné. Už nikdy neobjíme. Nepozdraví. Nepovzbudí. Neomotá si červeno-čierny šál okolo krku a nepôjde na pivo. Nezavolá a ani nenapíše. Prázdno budeme hľadieť na jeho fotku. S bolesťou v srdci spomínať na jeho slová a skutky. Priamy zásah cez celý náš život. Bezducho zapálime sviečku a položíme kvet. Cítiť len bezmyšlienkovitý smútok nad hlavami všetkých tých, ktorých poznal a ktorí ho mali radi. Tých, v ktorých naveky ostane v srdci ryha a v spomienkach úsmev.
Bol jedným z nás. Je stále súčasťou. A navždy bude Bílim Andelom.
PS: Nie je podstatné či patril medzi ultrafans, alebo hooligans, či bol červeno-čírny alebo bielo-modrý, či ste ho poznali alebo nie. Bol to človek. Priateľ. Syn. Bol jedným z tých, ktorí doplatili na vlastnú nepozornosť. Teraz najviac trpia najviac tí, čo najviac milovali. Verte mi, nie je čo závidieť, a ani na čo nadávať (ani na alkohol - veď sme Slováci - všetci, bez rozdielu). Tragédia je chyba, na ktorej by sme sa mali učiť a nie sa rozhorčovať prečo. Stalo sa. A teraz to bolí.
Odpočívaj v pokoji...