Návod na použitie hlasovacieho lístka alebo ako (ne)veriť politikom

Autor: Baška Chrenková | 7.3.2012 o 13:19 | (upravené 7.3.2012 o 13:28) Karma článku: 9,77 | Prečítané:  1025x

Stojím si pekne ráno na peróne, čakajúc na vlak. Sledujúc všetky tie (ne)známe tváre okolo mňa. Strhané tváre krásnych dám v strednom veku. Mužov v obleku, ktorým sa neoplatí cestovať do práce svojím najlepším priateľom - vysneným autom na ktoré niekoľko rokov zarábali ťažké peniaze, aby stálo pred barákom s prázdnou nádržou lebo ceny benzínu stoja štyrikrát toľko, koľko si môže dovoliť. Študentov, s batohmi plnými jedla, aby pomedzi školu stihli jednu (dve, tri, desať,...) brigád, aby mali za čo ísť v piatok na pivo. Krásne tváričky mladých pipiek, ktoré si myslia, že štekličkami a louis-vittonkou dobijú svet (alebo šéfov rázporok), aj keď majú v hlave nas...né.

Je mi z toho zle. A smutno. Človek študuje, a potom snaží sa ako otrok s vidinou lepšej budúcnosti, že sa zamestná v práci, ktorá ho bude baviť a bude si môcť dovoliť veci po ktorých túži a miesto toho je len úbohým číslom vo veľkej spoločnosti, ktorá ho odmení minimálnou mzdou a žiadnym voľným časom. Je toto naozaj to, čo chceme ? Pre toto štrngali naši rodičia kľúčmi ? Je mi zle z celej tejto zvrátenej morálky štátu. Niekedy mám taký pocit, že poctivosť zmizla z povrchu zemského. Že suma na výplatnej páske je omnoho dôležitejšia, ako fakt, že je mám chorého rodiča.

ONI nás však utvrdzujú v tom, že je to správne. Že to tak má byť. Že je to prirodzený prirodzený vývin udalostí a ONI s tým nič nemajú spoločné.

Ale sú to práve ONI, čo sa rozvážajú luxusných edíciách "lacných" áut. ONI chodia na "pracovné cesty" do descinácií o ktorých by sme my, priemerní občania Slovenskej republiky mohli iba snívať. ONI chodia na "pracovnú večeru", ktorá sa minimálne vyrovná výške minimálnej mzdy. ONI nás budú presviedčať o tom, že plat aký majú, si zaslúžia. Jeden múdry človek mi raz povedal, že výška platu sa má rovnať zodpovednosti, akú človek nesie. Neviem ako vy, ale ja nemám taký dojem, že by náš štát bol vedený zodpovedne.

A ONI teraz od nás (znovu) chcú, aby sme im verili. Máme veriť? Ale komu alebo čomu? Sasanke? Gorile? Politikom? Vlastnému úsudku?

Všade sa potkýnam o predvolebné kampane všetkých možných a aj nemožných strán. Keď sa už do politiky vopchala aj jedna z tých počúvateľnejších kapiel slovenskej hudobnej scény, tak som si povedala: "Faaaajn, už to ide asi do tuhého." Avšak stále mám taký dojem, že celá volebná sústredenosť spočíva len na princípe dieťaťa, ktorému matka nechce kúpiť lízatko. A tou matkou sme my - rádoví občania. Máme veriť ponúkanej istote ? Alebo elektrikárom ? Alebo zelenému bicyklu ? Alebo máme myslieť na naše deti? ONI si však neuvedomujú, že ako ľudia, ktorí do nich vkladajú nádej potrebujeme všetko!

Vyšší plat lekárom na margo železničiarom bez práce ? NIE! Ja chcem fungujúci štát, v ktorom sa nebudem báť o to, ako budem žiť za rok. Koho mám zakrúžkovať, keď každý krúžok nesie riziko.
Pána Sulíka? Jeho nápaditý liberalizmus sa mi páči - no a čo, že spravil viac ako dosť začiatočníckych chýb. Uja Slotu ? Že je verný svojmu národu a chce preňho to najlepšie - no a čo, že je alkoholik. Pána Bugára? Za to, že má inteligentné a trefné ponímanie dnešného sveta a stojí nohami pevne na zemi - no a čo, že je maďarskej národnosti. Pána Figeľa ? Že niekedy sú kresťansky ladené riešenia lepšie ako tie ateistické - no a čo! Kto je bez viny, nech hodí kameňom!

Ja len viem, čo nechcem a nebudem voliť. Strany a ľudí, ktorí sú na politickej scéne viac ako dve desaťročia a nedokázali nič zmeniť. Tvárili sa, že niečo pre nás robia, a pritom len balili vlastné vrecká. Nezávidím im to, ani peniaze, ani bohatstvo. A neberiem im ani ten fakt, že slovenská ekonomika je jedna z najprogresívnejších v Európe - je zopár svetlých momentov, ktoré im vyšli. Ale náš štát sa skladá z nás, tak s tým niečo urobme!

Keď nepomáhajú protesty ani búrenie, ukážme im inak, že sa nám niečo nepáči. Ja, ako obyčajný priemerný pracujúci občan, študent, žiadam všetkých ľudí dobrej vôle, inteligentného zmýšľania s túžbou niečo v živote zmeniť nevoľme najväčšiu stranu našej politickej scény. Už mala dosť priestoru na to, aby nás presvedčila o svojej (ne)schopnosti.

Ja len chcem, aby si to uvedomili viacerí ľudia, ktorí nie sú presne rozhodnutí - nie koho voliť - ale ako chcú žiť. Nie je dôležité akého človeka - stranu budete voliť. Dôležité je koho nevoliť, a predsa ísť voliť. Pretože každý prepadnutý hlas, každý hlas bezvýznamnej strane, ktorá sa nedostane do parlamentu je jeden hlas IM. A my predsa potrebujeme budúcnosť, túžby a sny. A keď nie zrovna vy, vaše deti budú mať tie svoje, tak im dajte aspoň nádej na ich splnenie.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Koľko vzdelaných a talentovaných ľudí si môže Slovensko odpáliť?

Neútočme na seba, nepoužívajme slovník, ktorý nás vracia do obdobia mečiarovského gádžovstva, povinnosťou politikov je krajinu kultivovať.

PRIMÁR

Prečo by ste nemali ísť spať nahnevaní

Vedci objavili spôsob, ako sa lepšie vyrovnať so zlými spomienkami.


Už ste čítali?