Ďakujem Not Found

... a odhodilo ma o meter dozadu. Obzriem sa, no po takzvanej dáme ani chýru, ani slychu. Nevadí! Nemusíte sa ospravedlňovať, to sa stáva.
 
Pomaly sa preštrikujem cez ľudí ku malému srdiečkovému obchodíku na prízemí budovy firmy. Jogurt. Pečivo. Rad. Pokladňa. Znudený vymletý výraz predavačky s naružovo nalakovanými obhryzenými nechtami a zlým make-upom.
„Dobrý deň“, pozdravím.
„ ´šte niečo ?“, vzdychne si.
„Nie, všetko, ďakujem.“
„...“, ťuk. Ťuk-ťuk. Ťuk.
„jedna devätnásť“, skloní hlavu na bok a prvýkrát zdvihne pohľad od toho neviditeľného škriatka, čo jej tam brnká na nervy.
Hrabem medzi drobnými: „Nech sa páči.“
„...“ vydáva mi drobné. Bez jedného centu. Nepotrpím si.
„Ďakujem veľmi pekne. Dovidenia a pekný deň prajem“, zapínam priehradku na peňaženke a za pokladňu smerujem široký úsmev.
V dutej hlávke badám záblesk, ktorý podal impulz mozgu: To som asi mala povedať ja. Odchádzam. Nechávam za sebou iba dlhý rad a chlapíka s popod-fúznym úsmevom, ktorý súcitne pozrie na predavačku, lebo vie, že ho čaká ten istý vymletý pohľad.
 
Vchádzam do budovy a vo dverách stretávam pána Generálneho z firmy o poschodie vyššie.
„Dobré ráno“, usmejem sa.
„Nech sa páči“, otváram mu dvere.
Ja tak rada vediem monológy.
 
Ešte stále nič? Nevadí. Ja počkám. Veď snáď sa slušné správanie raz do módy vráti.